23. 2. 2011

Aká je správná poloha známky

Už od vydania prvých československých známok v roku 1918 (ČSR I), pokračujúc známkami obdobia 1939 až 1945 (Slovenský štát, Protektorát ČaM) a následne obdobím 1945 až 1992 (ČSR II), a potom známkami Slovenskej republiky od roku 1993, platilo nepísané pravidlo, že polohu známky určuje umiestnenie nominálnej hodnoty. Prvou odchýlkou tohto pravidla bola známka k 40. výročiu NKÚ (kat. č. 454) vydaná v roku 2009, a ďalšou je spoločné vydanie štátov V 4 k 20. výročiu Vyšehradskej skupiny. V katalógoch poštových známok sa možno presvedčiť, že od čias vydania prvých známok toto pravidlo dodržiavali a stále dodržiavajú aj ďalší vydavatelia poštových známok, ktorí uznávajú aj klasickú filateliu.

Keďže poštová známka je cenina, toto pravidlo sa dalo chápať aj ako jej dôležitý a charakteristický prvok, ktorý, podľa môjho názoru, by mal autor výtvarneho návrhu rešpektovať ako významnú súčasť celkovej kompozície.

Spoločné vydanie známky k 20. výročiu V 4 podľa návrhu maďarského autora, vydali poštové správy Českej republiky, Poľska a Slovenskej republiky 11. februára 2011, Maďarsko známku vydalo v deň spoločného stretnutia v Bratislave 15. 2. 2011. Došlo k dohode aj v jednotnej tlačovej úprave na malom tlačovom liste s ôsmimi známkami. Z hľadiska tradície a nepísaných pravidiel je na známke neobvyklá poloha nominálnej hodnoty, keď „neladí“ so samotným symbolickým zobrazením. Po prvom príspevku na Pofisfóre (31. 1. 2011) som túto problematiku konzultoval s výtvarníkmi aj s bývalými a súčasnými predstaviteľmi pôsobiacimi v oblasti známkovej tvorby. Závery možno zhrnúť do dvoch bodov:

1. Žiadny predpis o vzájomnej polohe obrazu známky, nápisu a nominálnej hodnoty v minulosti nebol, a ani v súčasnosti nie je (ani v Českej republike).


2. Je však skutočnosťou, že grafická úprava známky je vyjadrením estetického cítenia výtvarníka. Známka nie je plagát, ale cenina, a v týchto súvislostiach má mať voľná tvorba isté hranice. A tou hranicou je práve poloha nominálnej hodnoty voči obrazu známky, pokiaľ poloha obrazu nie je jednoznačná, napr. v prípade symbolického vyjadrenia.



Príkladom následkov nedodržania týchto elementárnych zásad je poštové použitie známky k 40. výročiu NKÚ, ktorá ako prvá zo známok Slovenskej republiky tieto zásady porušila. Z bežnej korešpondencie vidieť, že pošty tieto známky vylepovali na výšku, teda s nápisom SLOVENSKO a nominálnou hodnotou v ich prirodzenej čitateľnej polohe, čím obraz známky, ktorý tvorí symbol, stratil svoj význam.

Rovnako možno očakávať aj poštové použite známky V4, teda s polohou na výšku.


Preto možno konštatovať, že tento výtvarný návrh nerešpektuje poštovú známku ako ceninu, keďže jej poloha, v akej sa má vylepiť na list, nie je jednoznačná.

Je teda na autoroch výtvarných návrhov a v neposlednom rade aj na členoch realizačnej komisie, aby sa spomínané nepísané pravidlá aj naďalej dodržiavali, alebo v prípade potreby sa tieto pravidlá stali aj písanými.

Je pochopiteľné, že jednotlivé poštové správy hľadajú spôsoby ako zvýšiť záujem o poštové známky a rozšíriť rady zberateľov. Zvlášť aktívne v tejto oblasti pôsobí Rakúska pošta vydaním hárčeka s kozmickým prachom, či Swarovskeho krištálmi, lentikulárnou známkou Venuše z Willendorfu alebo s vyšívanými známkami. V každom prípade, aj napriek týmto zvláštnostiam, niet pochýb o tom, akú by mala mať jednotlivá známka polohu na liste. Rovnako v mnohých prezentáciach vydavateľskej politiky európskych poštových správ súčasného aj predchádzajúceho obdobia som nenašiel žiadnu známku, ktorej správna poloha by bola z akéhokoľvek dôvodu nejednoznačná.

Známy rakúsky výtvarník, ktorého hlavný výrazový prostriedok nie je rovná čiara, uznávaný autor viacerých známok, sa raz vyjadril, že poštová známka je mierou kultúrnej vyspelosti krajiny. Túto mieru sme už dokázali viacerými medzinárodnými oceneniami našej známkovej tvorby. Teda, pokračujme v nej, a nech aj známky, ktoré nie sú vopred určené na víťazstvá v súťažiach, ale majú významný propagačný a spoločenský účinok, boli výtvarne spracované podľa všeobecne zaužívaných zásad.

Ing. Peter Malík, PhD.
Bratislava